Chotáre poddanských dedín boli právne rozdelené na tzv. dominikál a rustikál. Dominikál – panské – obhospodaroval priamo zemepán – v prípade Hrabušíc páni Spišského hradu (Zápoľskí, po nich Thurzovci a Csákyovci) – prostredníctvom roboty poddaných, rustikál užívali jednotliví poddaní dedične, hoci nebol ich vlastníctvom. Skladal sa z poddanských usadlostí. Rozloha jednej usadlosti bola okolo 30 ha. Poddanská usadlosť pozostávala z intravilánu – pôda na ktorej stál dom, dvor a záhumnie spolu v rozsahu 1 jutra a extravilánu – tvorili ho polia, lúky a pasienky. Mnohí poddaní časom mali len pol usadlosti alebo ešte menej.
Popri poddaných bývali v obciach aj že1iari, ktorí mali len v intraviláne dom a nejaké drobné pozemky. Okrem nich boli ešte podželiari, ktorí nevlastnili nič, len byt a príslušenstvo. Poddanský majetok bol dedičný a skončil sa vymretím rodu. Poddaný ho nevlastnil, mal len právo držby, užívania a požívania. Majetok však mohol odpredať len so súhlasom zemepána, nepatril teda jemu. Okrem toho poddaní mohli spoločné pasienky a mali právo na lesné úžitky, ako aj na ťažbu palivového a stavebného dreva v panských lesoch.
Poddaní uhrádzali zemepánovi akési nájomné za užívanie pôdy jednak finančným plnením, jednak deviatkom (deviata časť úrody), jednak robotami pešími (2 dní v týždni za celú udalosť), alebo s poťahom (1 deň v týždni), a dávali zemepánovi ako dary rôzne dohodnuté naturálie, napr. sliepky, husi, teľatá, maslo, vajcia a pod. Akýmisi zmluvami medzi zemepánom a poddanými boli urbáre, v ktorých bolo presne zapísané, čo ktorý poddaný či želiar vlastní a aké sú jeho povinnosti voči zemepánovi. Takéto urbáre sa zachovali od 16. storočia. Práva a povinnosti záležali od zemepánov a boli veľmi rozličné. Až Mária Terézia presne určila práva a povinnosti poddaných a zaviedla jednotné urbáre v rokoch 1771 – 1773. Tento systém trval do roku 1848, keď tzv. marcové zákony zrušili poddanstvo a pôda sa rozdelila: Časť ostala panstvu, časť jednotlivým poddaným a časť – obyčajne lesy, lúky a pasienky – sa vyčlenila pre spoločné používanie poddaných, ktorí sa združili do tzv. urbariátov.
Aký bol stav v Hrabušiciach v roku 1771? Odpoveď dáva urbár Zemepánom bol Imrich Csáky a niekoľko usadlosti mal aj Imrich Furar. Mestečko malo vtedy jarmočné právo. Čo sa týka starších urbárov, spomínali, že ich mali v rokoch 1676, obnovený bol v roku 1726. ďalší mali v roku 1746. Deviatok neplatili. Obec mala celkove 33 usadlosti (poddanské a želiarske) s 56 poddanými a 5 želiarmi a 2 poddaní a jeden želiar Imricha Furara mali 3/4 a 6/8 usadlosti. Hrabušickému zemepánovi patrili aj Imrichovce (dnes súčasť Dediniek), ktoré založil, a v ktorých bývalí 11 poddaní a želiari. Urbár za obec podpísali: Martin Pugel vlastnoručne, krížikmi Ján Bertko, Palko Barabas a Ján Klos, vlastnoručne Jakub Klos.
Imrichovi Csákymu podliehali: Viac tu
Je zaujímavé, že v roku 1771 už mnohí podaní v Hrabušiciach nevlastnili celú usadlosť. Viacerí mali len pol usadlosti, niektorí len štvrtinu. Oproti roku 1740 sa zmenil aj počet podaných a želiarov. Zatiaľ čo v roku 1740 bolo v obci 20 poddaných, ktorí užívali celú usadlosť a dvaja, ktorí užívali pol usadlosti, bola situácia v roku 1771 celkom iná. Zbytok tvorili v roku 1740 želiari – bolo ich 13, položeliari – 4 a nájomníci pôdy – 5.
Revíziu urbára urobilo panstvo v roku 1816, kedy zaviedlo aj pozemkovú knihu na základe vymeriavania pozemkov. Nebola však urobená komasácia a neboli ani vyčlenené pastviny a lesný úžitok. V nej figurujú všetci obyvatelia ako držitelia 4/8 usadlosti (teda polovice) a bolo ich 68 bez rozlíšenia na poddaných a želiarov. Jedna usadlosť (Gedno sedlisko) sa definovala okrem intravilánu s rozsahom 2 bratislavských meríc 22 dielmi ornej pôdy a lúkami na 10 vozov sena, vyčlenili sa už aj obecné pozemky.
Revízia majetkov sa robila v roku 1840 – 1841 a skončila sa písomnou dohodou medzi zemepánom a poddanými, napísanou latinsky a slovensky (PDF). Robila sa na základe sťažnosti viacerých poddaných, ktorí sa cítili ukrivdení. Záležitosť sa riešila aj pred levočskou sedriou. Nespokojnosť bola s náhradou ornej pôdy za pôdu neužitočnú (cesty, medze), s náhradou pôdy odňatej v roku 1839 pri stavbe novej hate, šlo o pôdu 10 obyvateľov z Hornádom na honoch v Belej a pod. Dohodu podpísali za Hrabušice richtár Ján Alexander, „formnund“ Ján Kubašák, prísažní Jozef Kubinský, Juraj Rečičár, Michal Lučivjanský a Ján Mecko
Ešte pred vypuknutím revolúcie v roku 1848 prijal uhorský parlament tzv. marcove zákony, medzi ktorými zákonný článok 9/1848 v paragrafe 1 zrušil poddanstvo. Bývalí poddaní mali dostať pôdu, na ktorej hospodárili do vlastníctva, pričom bolo zemepánom sľúbené plné odškodnenie štátom. Iba niektoré pozemky a práva si museli poddaní vykúpiť na svoje útraty (napr. vinice), ktoré neskôr upravili ešte zákonné články 28/1868, 53/1871 a 54/1871. Vlastníctvo i niektoré práva (napr. právo výčapu) dostali aj obce, kostoly, fary, školy. Dôležité bolo aj nariadenie o zavedení moderných pozemkových kníh z 18. apríla 1853. O dva roky neskôr bol vydaný pozemnoknižný poriadok, ktorý ostal v platnosti až donedávna.
Pre Hrabušice malo veľký význam, že hrabušické panstvo spolu s vysokou pecou a hámrami kúpil od Csákyovcov v roku 1842 člen najvyššej šľachty a veľkopodnikateľ v železiarstve saský knieža August Ferdinand Juraj Coburg, princ von Coburg-Gotha. Tým sa vyjednávanie s bývalými poddanými do istej miery skomplikovalo, pretože Csákyovci vo všeobecnosti poddaným vychádzali v ústrety. Majetok sa začal vymeriavať a začalo sa s oddeľovaním majetku panstva od majetku, ktorý pripadol bývalým poddaným, od obecných a podobných majetkov a od majetkov spoločných. Začala sa vykonávať sa aj komasácia, ktorej úlohou bolo sceliť roztrúsené pozemky podľa bonity pôdy, čo vždy vyvoláva nejasnosti a spory. Aj v Hrabušiciach, podobne ako v ostatných obciach, sa vzťahy medzi zemepánom a bývalými poddanými riešili súdnou cestou. Už v januári 1856 sa stránky stretli na Slúžnovskom úrade v Poprade, kde bývalí poddaní prehlásili, že pri regulácii pozemkov v roku 1816 sa zabudlo na oddelenie pastvín a lesných úžitkov, Advokát zemepána Samuel Fabriczy podal 14. marca 1856 žalobu na Urbársky súd v Levoči, v ktorej žiadal, aby boli oddelené polia a lúky poddaných, kostola obce, fary a školy od pozemkov panstva podľa stavu k roku 1816 a súčasne komplexne vymerané podľa kvantity a kvality s výnimkou pastvín, nachádzajúcich sa v panských lesoch, ktoré majú byt‘ spolu s lesmi začlenené do druhej skupiny. Aj ostatné pastviny sa majú vymedziť podľa kvantity. Panstvo je ochotné ich spolu s čast’ou lesa vyčlenit‘ podľa platných predpisov. Avšak úžitky bývalým poddaným ostávajú aj v panských lesoch: celá usadlosť má nárok na 1 siahu dreva a želiari na ½ siahy dreva. Ďalej žiadal, aby náklady na komasáciu znášala obec tak, že dodá potrebné povozy. Zástupcovia obce na pojednávaní 19. mája 1856 súhlasili s oddelením, ale žiadali práva aj na klčoviská. Súd uznal právo na oddelenie pastvín a lesa a komasácia sa mohla začať. Súd sa vliekol niekoľko rokov. Urobila sa aj taxácia lesov.
K prvej písomnej dohode medzi obyvateľmi a panstvom došlo 30. mája 1861 (v PDF). Za bývalých poddaných ju podpísali: „z druhej stranki mi Mestečko Hrabussice Richtar jakošto Predstaveni Obci, Prisažne a cele Urbarske Obecenszvi nekdejši bivali poddani…“. Okrem richtára Jánoša Slavkovského ju podpísal Ján Slavkovsky, notár a ďalší 59 občania – z nich len 13 vlastnoručne, ostatní krížikmi V dohode bolo na prvom mieste uvedené, že panstvo prepúšťa bývalým poddaným z intravilánu 995,38 komasačných jutár pôdy a lúk, v extraviláne 1366,67 komasačných jutár, čo sa malo rozpočítať na 34 celých a 14 želiarskych usadlostí. Okrem toho vyčlenilo urbárskej obci 33,80 a beneficiantom 118,78 jutár. V nasledujúcom bode uvádzajú presné hony, na ktorých k oddeleniu dôjde. Beneficiátnu pôdu si rozdelia osobitne. V panských lesoch pôvodne používali aj poddaní lúky v lesoch na honoch: Dluha Polyana, Recsicsárka a Hajerka. Dohodli sa, že ich bývalí poddaní už nebudú užívať, ale za to dostanú príslušnú časť v roliach. Potom riešili konkrétne veci. V 6. bode sa dohodli, že miesto terajšieho užívania lesa dostanú majitelia celej usadlosti 8 jutár lesa a 6 jutár pastviny. Spolu to bude na 36 2/8, resp. 37 2/8 usadlosti lesa a pastviny 513 4/8 jutra, počítajúc 1 jutro na 1 200 siah. Tiež sa spomínajú konkrétne hony (Zadňa ku Hernadu, Zelena Hora, Steinbruch atď.). Táto dohoda bola ešte upravená ďalšou dohodou, podpísanou 4. augusta 1861, pretože urbárska obec žiadala viac lesa. Predovšetkým sa rozšírila náhrada za užívanie lesa o 2 jutra, takže na 36 1/8 usadlosti pripadlo 362 4/8 jutár. Urbárom mala byt‘ vrátená časť lesa smerom k Hornádu, Ihríku a Zelenej hore. Za hranicu lesa a lesných pastvín sa určila hranica od letanovského chotára z tejto strany Hornádu cez Grosz Wisen až k ceste na Stratenú, odtiaľ hore kopcom až za Hornádom. Od l. zákruty hore k hrebeňu až nad Suchú Belú k starej ceste. Tým niektoré role pripadnú panstvu. Cesta sa má rozšírit‘ na 1200 štvorcových siah, pri čom polovicu dá panstvo, polovicu urbariát. Tým sa dohoda skončila a 5. júna 1862 bol majetok odovzdaný urbariátu. Neskôr sa ešte opravili menšie chyby, ktoré sa vynorili. Tak možno povedať, že urbársky spor sa skončil v júni 1862 a noví gazdovia začali hospodáriť jednak na vlastnom svojom vlastnom, jednak na spoločnom majetku urbariátu.
Spoločný majetok Spoločenstva bývalých urbarialistov v Hrabušiciach bol aj zapísaný do pozemkovej knihy. Koncom roku 1939 bola výmera vlastníctva 332 ha, 64 árov a 16 m2, Konkrétne polia činili 8 ha, 35 a a 77 m2, lúky 4 ha, 62 árov a 46 m2, pasienky 37 ha, 76 árov a 13 m2, lesy 281 ha, 52 árov a 48 m2, zastavané plochy 25 árov a 67 m2 a iné pozemky 11 árov a a 65 m2. Ďaleko teda prevažovali lesy. Pre ich spravovanie platili pravidlá hospodárenia a štatúty, ktoré sa pod dohľadom štátu viackrát vypracovali a v ktorých bol uvedený a j podiel jednotlivých spoluvlastníkov.
Pravidlá hospodárenia, práva a spoluvlastníci
Vydávali sa na základe zák. článku XIX z roku 1898 a obsahovali presný právny stav a predpisovali hospodárenie s lesným majetkom. Zachovali sa pravidlá z rokov 1900, 1905 a 1936. Nové stanovy sú z roku 1995. Pravidlá hospodárenia bývali jednotne vytlačené a konkrétne údaje sa do nich zapisovali na základe valných zhromaždení členov urbariátu.
Hospodárenie urbariátov pri správe lesa reguloval zák. článok 19/1898 a pri správe pasienkového spoločenstva zák. čl. 10/1913. Keďže v Hrabušiciach šlo o lesné spoločenstvo, bolo aktuálne prijatie pravidiel hospodárenie podľa tohto zákona. Museli mat‘ aj zoznam spolumajiteľov a počet hlasov, ktoré na každého pripadli. Platnými sa stali ich schválením a prijatím valným zhromaždením. Vypracovali sa v roku 1900 podľa uvedeného zákona. Pravidlá hospodárenia z roku 1900 boli prijaté na valnom zhromaždení dňa 28. marca 1900. Týkali sa pôdy rozsahu 526,5 kat. jutár, z čoho bolo 486,8 kat. jutár lesa, 39,7 kat. jutár neobhospodarovateľnej pôdy a z iných drobných pozemkov. Zapísané boli v pozemkovej knihe Hrabušíc pod č. 1636, 1638, 1707, 1708, 1717, 1715/1 a 1716. Vychádzalo sa z toho, že v roku bolo 34 poddanských usadlostí, 16/8 že1iarskych, 4/8 učiteľského príslušenstva, teda spolu 36 2/8 usadlostí. Členov spoločenstva bolo 142, čo zodpovedá 580/16 čiastkam. Predsedom bol Štefan Slavkovský st. a lesným hospodárom a súčasne pokladníkom Ján Kubinský. Bol schválený zoznam členov a zásada, že jeden hlas patrí za každú šestnástinu usadlosti.
Členovia: Viac tu.
Spolu to bolo 580 šestnástin a 565 hlasov.
Uvedený stav však nebol trvalý, ale menil sa podľa toho, ako ľudia zomierali, ako sa majetky dedili a pod. Dokazuje to skutočnosť, že už o niekoľko rokov, k 7, novembru 1905, kedy sa konalo ďalšie valné zhromaždenie a prijalo nové stanovy, bolo členov 171 a hlasy sa prideľovali nie podľa šestnastín, ale za každú osminu bol jeden hlas. Pozemky spoločného vlastníctva boli zapisané v pozemkovej knihe Hrabušíc, pod. č. 60, čísla parciel 902 a 976. V katastri to boli čísla: 1636, 1638, 1707,1708, 1’714, 1715/1 a2, 1716, 2179 a2180, čo podľa lesohospodárskeho plánu z roku 1863 činí 526,6 k. j, Počítalo sa s 36 2/8 usadlosťami.
Urbárske spoločenstvo malo aj základinu, z ktorého 2 % úroku zo základného kapitálu využívalo. Dočasným predsedom bol Štefan Novysedlák (obr.), členmi výboru Ján Novysedlák a Jozef Maguth a členovia poverili svojim zastupovaním Jozefa Magutha.
Po vzniku Československej republiky bolo potrebné prijať nové Pravidlá o hospodárení v nerozdelenom, spoločne užívanom lesnom majetku. V archíve urbariátu sa zachovalo tlačivo týchto pravidiel vydané v roku 1925, avšak nebolo vyplnené a schválené. Predpokladáme preto, že urbárníci nepovažovali za potrebné prijať nové pravidlá, pretože staré im vyhovovali.
Lesný majetok urbárníkov sa v roku 1911 rozmnožil kúpou. Kúpu uskutočnila časť urbámikov združených okolo Štefana Novysedláka pod názvom: Skupina bývalých urbárnikov obce Hrabušice, Štefan Novysedlák a spol., čím vzniklo v Hrabušiciach ďalšie urbárske spoločenstvo. Podľa Pravidiel hospodárenia tohto spoločenstva z roku 1936 činil vtedy rozsah jeho majetku 638 ha, 21 árov a 12 štvorcových metrov. Lesný majetok podľa hospodárskeho plánu mal 632 ha, 66 árov a 54 metrov štvorcových. Les pôvodne patril Vidorovi Csákymu, od ktorého ho kúpili Peter a Karol Miko a od nich ho kúpila 17. októbra 1911 skupina bývalých urbárnikov Štefan Novysedlák a spol. za 100 000 korún. Pravidlá deľby a hlasov ostali aj v tomto spoločenstve pôvodné, t. j. 1 hlas za každú osminu, Uznesenia valného zhromaždenia bolo platné len vtedy, keď bolo na ňom prítomných najmenej 129 hlasov spolumajiteľov. Predsedom bol Jozef Malučký, členmi výboru Emil Duľa, Ján Tekely a Matej Klinga.
Urbárske spoločenstvo si na valných zhromaždeniach volilo výbor. V roku 1923 boli členmi výboru: Štefan Novysedlák, Jozef Maguth, Ján Lučivjansk-Pavolko, Emil Novysedlák, Jozef Mecko, František Kremnický, Ján Jendral, Martin Čumý, Ján Pamula, Martin Klinga, Jozef Lučivjanský a Jozel Jendrál. Náhradníkmi boli Štefan Lapšanský st., Ján Jakubec-Šumigaj, Samuel Krajcer a Martin Lorko. Predsedom bol Štefan Jakubec. Zasadnutia sa konali v urbárskom hostinci. V roku 1943 bol predsedom Ján Tekely a členmi výboru: Ján Hanzely, František Vidíš, Ján Mecko, Jozef Malučký, Štefan Popadič, Štefan Novysedlák, Martin Barabas, Jozef Jakubec, František Lapšanský, Jozef Jendral a Albert Čurný. Výbor na svojich zasadnutiach rozhodoval o prenájme poľovačky či pôdy, o prenájme hostinca, mlyna, o úhrade za lesné cesty vedúce cez cudzie územia (napr. Letanoviec), posudzovali finančnú situáciu a predkladali výsledky valnému zhromaždeniu.
Urbariát prežil v podstate so starým výborom aj druhú svetovú vojnu. Nastali však problémy súvisiace so „socializáciou“ spoločnosti. Hospodárenie bolo prísne kontrolované daňovou správou. Tá napr. zistila stav hospodárenia v roku 1945 nasledovne: Príjmy boli 108.348 Kčs, výdavky 98.803 Kčs, takže zisk bol len 9.544 Sk. Medzitým štát odňal urbariátom užívacie právo k lesom, hoci lesy ostali v ich vlastníctve, ostatná pôda bola „socializovaná“ do JRD. ONV v Spišskej Novej Vsi musel urbárnikom schvaľovať zmluvy na odpredaj dreva a iné kúpnopredajné zmluvy. Urbárnici museli štátu platiť za spravovanie a za stráženie lesov. V roku 1949 boli na roky 1950 – 1954 vyrubené nasledujúce poplatky: Za spravovanie lesov 2.936,90 Kčs, za stráženie lesov 5.679.70 Kčs. Okrem toho sa platili dane a iné náležitosti., napr. poistné. Keď urbárnici v roku 1949 neodviedli Okresnej národnej poisťovni v Spišskej Novej Vsi poistné v hodnote 52,80 Kčs, tá urbárnikov žalovala a tieto peniaze sa vymohli exekúciou. Pravda, za to sa paušálne platilo už aj v 40. rokoch. Takže podstata spoluvlastníctva vlastne zanikla. V roku 1958 bola časť majetku urbarníkov súdne vyvlastnená v prospech Rašelinových závodov v Bratislave. Počas 5 dní boh predvolaní všetci spolumajitelia pred súd ohľadom náhrady za vyvlastnené majetky.
Lesné hospodárstvo
Veľkú väčšinu urbárskeho majetku tvorili lesy, v ktorých sa nachádzali aj pasienky. Preto aj základná činnosť urbárskeho spoločenstva bola orientovaná na lesné hospodárstvo. Ostatné oblasti hospodárenia k tomu postupne pribúdali. V lesoch sa hospodárilo podľa hospodárskych plánov a Hrabušice mali šťastie, že autorom ich prvého lesohospodárskeho plánu, vypracovaného na 70 rokov, bol známy a vynikajúci lesný odborník a jeden z priekopníkov moderného lesného hospodárenia v Uhorsku, Ľudovít Greiner. Hospodársky plán vypracoval hneď na začiatku slobodného hospodárenia urbárnikov, v roku 1863 a podpísal ho v Revúcej 1. decembra uvedeného roku.
V popise lesa vychádza z jeho prírodného prostredia. Hovorí, že les sa rozprestiera v hrabušickom chotári a preteká cez neho rieka Hornád. Týka sa to oblasti pomenovanej Ihrík a Zelená hura. Na juhu je ohraničený vysokými skalami, ktoré sa využívajú ako pastvina. Ďalej sem patria časti pomenované Mäusengründchen (Myšacia dolina), Zemarski jarek, Halboka a Vilča dolina. Územie má rozlohu 524,55 jutár, počítajúc 1 200 štvorcových siah na l jutro. Z toho tvorí les 501 jutár, skaly ako nevyužiteľná pôda 23,55 jutár. Pôda je kamenistá, najmä na brehoch Hornádu, s hlbokými zrázmi, neúrodná. Čo sa týka drevín: polovicu tvorí smrek, tretinu jedľa, desatinu borovica. Okrem toho sú tu topole na ploche 27,84 jutár a červený smrek na ploche 16,18 jutár Vykazuje vekovú skladbu, z ktorej vyplýva, že asi polovica je v strednom veku a štvrtina je vhodná na výrub. Čo sa týka hustoty lesa, asi 110 jutár je hustý les, asi polovica, teda 228,06 jutár, majú hustotu 0,8 – 0,9, hustotu porastu medzi 0,6 – 0,7 je len na 86,53 jutrách, zbytok má hustotu 0,5 – 0,2.
V oblasti výnosu rozdelil lesy na triedy I. – VI. I. trieda vôbec nebola. II. triedu tvorilo 150,96 jutár, III. triedu 140,69 jutár, IV. triedu 145,6 jutár, V. triedu 48,90 jutár a VI. triedu 14,84 jutár. Tento les, pozostávajúci predovšetkým z ihličnatých drevín, sa označuje ako vysoký les a preto sa počíta so 70 rokmi obnovy. Čo sa týka množstva zásob, vypočítal ju celkove na 33.673 normálnych siah včítane obnovy lesa za 10 rokov. Ročný výnos by mal byť 294 normálnych siah, čo sa rovná 184 kubickým siaham. Vypočítal aj ďalšie výnosy, určil poradie ťažby podľa rokov, berúc do ohľadu vekovú štruktúru porastov, a určil spôsob obnovy lesa v jednotlivých rokoch. Ide o veľmi presný a detailne ‚vypracovaný hospodársky plán.
Ďalší hospodársky plán lesov bol vypracovaný v roku 1891 na 10 rokov už podľa novších lesných zákonov platných v Uhorsku. Chotár bol rozdelený do oddelení A a B. Pritom oddelenie B obsahovalo les na oboch stranách Hornádu. Do oddelenia A patrilo 324 k. j. a 1 290 štvorcových siah lesa, l k. j. a 32 štvorcových siah pastviny a cesta zabrala 5 k. j. a 64 štvorcových siah, teda celkove 526 k. j. a 892 štvorcových siah plochy. Oddelenie B malo 165 k. j. a 58 štvorcových siah lesa a rieka Hornád zabrala 30 k. j. a 12 štvorcových siah, spolu teda 195 k. j. a 70 štvorcových siah. Celý urbársky majetok teda mal 526 k. j. a 892 štvorcových siah. Oddelenie B malo charakter ochranného lesa, pretože tu sa dalo ťažiť len v zime, keď bol Hornád zamrznutý. Zloženie porastu bolo: 50 % smrek, 20 % borovica, 19 % jedľa, 4 % červený smrek a 7 % topoľ. Hospodárilo sa podľa plánu z roku 1863. Les sa riadne obnovoval. Priemerná ročná ťažba bola 1 172 m3. Drevo slúžilo prevažne ako palivové. Autor plánu vypočítal zásoby dreva v lese na 20 342 m3 na ploche 1 129 k. j. Ročný prírastok bol 449 m3 a taká istá mala byť aj ročná ťažba.
Keď sa v roku 1901 robila revízia uvedeného hospodárskeho plánu z roku 1891, zistilo sa že oddelenie A tvorila plocha 321,8 k. j. Ťažilo sa na ploche 39,70 k. j. vyše 7 000 m3, čistiace výruby sa robili na ploche 42,50 k. j. s výsledkom 1 166 m3. Les bol obnovený na ploche 57,99 k. j. Ročná ťažba bola priemerne okolo 1 300 m3, len v rokoch 1905 – 1907 bola ťažba polovičná. Revízor zistil, že urbariát hospodáril podľa hospodárskeho plánu. Oddelenie B hospodárilo na 165 k. j., ťažilo na 13,78 k. j. a vyťažilo sa 1 206 m3.
O konkrétnom lesnom hospodárení urbariátu. moc nevieme, pretože jeho archív sa zachoval len veľmi fragmentárne. Z dokumentov napr. vyplýva, že po II. svetovej vojne predával urbariát drevo „na pni“ Československým štátnym lesom, n. p. manipulačnému závodu v Spišskej Novej Vsi. Podľa faktúry z konca roka 1949 predali drevo na rok 1950 za 201.936,90 Kčs. Druhým partnerom boli Tatranské píly, n. p. v Hrabušiciach, ktorým predali v roku 1949 634,13 m3 dreva, za čo dostali 187 902,40 Kčs. Na každú transakciu bolo potrebné povolenie ONV v Spišskej Novej Vsi. Pre uvedenú pílu sa drevo ťažilo na honoch Zelená hura a Na Hornáde.
Hrabušickí urbárnici často vozili drevo cez chotár Letanoviec, za čo museli Letanovciam platiť kauciu. Podobne keď v roku 1921 firma Pohronská drevoobrábajúca spol. v Hrabušiciach postavila pre urbár cestu, musela urbáru nahradiť škodu spôsobenú výrubom stromov pre tento účel vo výške 933 Kčs. Za používanie cesty v rokoch 1921 – 23 musela Pohronská drevoobrábajúca úč. spol. v Hrabušiciach zaplatiť urbariátu 820,82 Kčs.
Značný príjem mal urbariát z prenájmu poľovného práva, o čom rokovali mnohé valné zhromaždenia. Poľovné právo a právo rybolovu sa prenajímalo na základe verejnej súťaže obyčajne na 6 rokov. Prenajímateľom bola spočiatku obec Hrabušice, od roku 1926 urbárska obec. Rybolovné právo sa prenajímalo na 3 roky. V roku 1942 si ho napr. prenajal Zelezničný rybolovný a športový spolok v Spišskej Novej Vsi za 700.- Ks ročne. Zvláštny bol prenájom domu č. 17 s príslušenstvom v roku 1906 vojsku a polícii. Urbariát vlastnil aj hostinec, ktorý taktiež prenajímal verejnou súťažou. V roku 1932 bol nájomcom za 710 Kč mesačne Karol Šteiner v roku 1945 vvhral súťaž Jakub Ferencko z Jurského. Urbariátu patrila aj horáreň s pol’ovníckou izbou v štvrtockej Píle, pastiereň a mlyn.
Ďalšie príjmy mal urbariát z menších činností. Napr. pre značné množstvo kráv – okolo 300 ~ v Hrabušiciach predpisovali úrady chov plemenných býkov. Toho sa ujal urbariát. V roku 1928 kúpil plemenného býka pinzgauského plemena z Nižnej Myšle. Neskôr býkov kupoval i predával.
Financie Spoločenstva spravovali banky a sporiteľne. V roku 1912 to bola napr. Ružomberská úverová banka, ktorá ich financie spravovala prostredníctvom Sporiteľne v Liptovskom Sv. Mikuláši. Skupina Štefana Novysedláka mala svoje peniaze roku 1913 v Ľudovej banke Ružomberok:, úč. spol, filiálke v Poprade, odkiaľ brala aj úvery. Je zaujímavé, že urbariát si zakupoval zmenky tejto banky. Od marca do júna 1913 zakúpili zmenky v hodnote 84.000.- Kč. V roku 1916 si Urbariát Štefana Novysedláka požičal v Spišskej sporiteľni v Levoči 26.500.- korún. Pravdepodobne ich potreboval na zaplatenie zbytku kúpnej sumy za les kúpený v roku 1911.
Je prirodzené, že urbariát musel platiť aj poistné a nemocenské poistenie za svojich zamestnancov. Poistné za zamestnancov uhrádzal v medzivojnovom období Úradovní Robotníckej sociálnej poisťovni v Spišskej Novej Vsi. Horáreň v Štvrtockej Píle poisťoval v 40. rokoch v poisťovni Domov a Slovákia, všeobecná poisťovňa úč. spol, Bratislava, jednateľstv’o Kežmarok, neskôr v Poisťujúcej účastinnej spoločnosti Tatra v Bratislave, po znárodnení Poisťovňa Slovan, n. p., ktorej zástupcom bol p. Lučivjanský.
Pohľad na konkrétne hospodárenie urbariátu v rokoch 1924 – 1940 nám dáva zachovaná účtovná kniha z tohto obdobia, obsahujúca všetky príjmy a výdavky, najmä v poľnohospodárskej činnosti. Príjmy plynuli urbariátu z prenájmov poľovného a rybolovného práva, krčmy, niektorých budov, pozemkov, pastvy a záhrad, z pripúšťania býkov, prirodzene z predaja dreva, ale aj haluziny, ďalej príjmy z mlyna, za predaj poľnohospodárskych produktov, najmä trávy a sena a pod. Výdavky boli pestré. Boli to jednak dane a poistné, splátky pôžičiek a úrokov, cestovné a poštové trovy, kúpa obilia, materiálu na opravy budov a ich oprava, platilo sa aj za kosenie, žatvu, mlátenie obilia a za iné poľné práce, za povozy, niečo stáli aj opravy ciest a mostov, investície do výbavy mlyna či na kúpu nových býkov, bolo však platiť aj mzdy horárom, poľníkom, pastierom. K tomu prichádzali aj iné zaujímavé výdavky, ktoré by sa dnes pod týmito pravdivými titulmi sotva dali obhájiť. Napr. v roku 1937 sú tam zápisy: Ked bul predany bujak oldomaš 10,- Kč., Kelčik ked bul Prednosta na Píle 25,- Kč).
Hospodárilo sa so ziskom. Napr, v roku 1924 boli príjmy z poľnohospodárskej činnosti 21 575,45 Kč (z toho z karčmi 6 396,05 Kč, za samcov 530.- Kč) výdavok 19 565,59 Kč. Z lesného hospodárenia bol čistý príjem 2 744 Kč, z poľného 2 063,86 Kč, čiže spolu čistý zisk bol 4.808,09 Kč. V krízovom roku 1932 bol príjem 35 273,90 Kč, výdavok 34 052,95 Kč, čistý výnos bol 1 220,05 Kč. Medzitým bola aj inflácia, ale zdá sa, že urbariátu začalo sa dariť. V roku 1940 bol príjem 116 363,64 Ks, výdavok 106 270,69 Ks, čistý zisk bol 10 092,69 Sk.
Z podkladov Ivana Chalupeckého doplnil a upravil Ladislav Lučivjanský.